Horana

Hudecká hudba mi učarovala na strednej škole, kedy som aj začala skladať prvé pesničkárske pokusy.

S priateľkami sme ako hudecká trojka (dvoje husle, basička) vo voľnom čase putovali po Karpatoch, často peši, a spoznávali zvyšky folklóru rôznych regiónov (od Moravského Horňácka po Podkarpatskú Rus) priamo na mieste.

Od roku 1995 som tri roky žila na Zaježovej, kde sa naša muzika rozpadla. Ale mala som to šťastie, že som tam zblízka spoznala posledných ľudí, ktorí ešte po starom gazdovali.

V rokoch 2000 - 2006 som sa venovala predovšetkým rodine. Popri tom som príležitostne hrala s kdekým. Vďaka pochopeniu a otvorenosti niekoľkých folkloristov sa mi podarilo čiastočne prekonať odpor k oficiálnemu javiskovému folklorizmu.

Prelomový bol rok 2007. Po viac ako desaťročnej prestávke som sa vrátila ku skladaniu vlastných piesní. Okrem toho som sa stala členkou novodrevnej skupiny Bytosti (basička, husle, fujara, spev), kde som získala neoceniteľné skúsenosti s javiskovým vystupovaním a náročnejším ozvučovaním. Zo skupiny som odišla v oku 2010.

V súčasnosti vystupujem prevažne vo dvojici s mojím synom Jankom, ktorý ma viac ako sprevádza na gitare, bubne dobe a dvojhlasoch, alebo v trojici aj s mladším synom Štefanom, ktorý hrá na bubne.


Ďalšia tvorba

Okrem poézie píšem aj prózu a eseje. Spolupracovala som na dokumentárnych filmoch Petra Barana: Dokáď sa zpívá, Sekier a Jánošíkov tanec.

Predlohou k poslednému z nich bola moja rovnomenná novela (Dajo 2001). Príbeh odchodu vtedy mladej a nekompromisnej autorky do hôr na lazy sa prelína s historickým aj mýtickým príbehom Jánošíka.

Dejom nabitá lyrizovaná próza sa nečíta ľahko, ale trpezliví dostanú svoju odmenu v podobe výpravného 3D veľkofilmu priamo v ich hlavách.

 

Občas som zvykla písať aj články do rôznych českých a slovenských ekologických časopisov.